Paralelne s bojom za územnú celistvosť, bežia prípravy na rozporcovanie Ukrajiny

Ukrajinu dobieha jej história ako umelého projektového štátu, ktoré Pjakin označuje ako „vymieráty“. Nacistický Kyjiv sa bráni. Prisľúbil uvaliť sankcie na rumunskú senátorku Dianu Šošoacu. Ona sama vyhlasuje o „hrozbách zo strany fašistického štátu“ a to Ukrajiny. Dôvod: Návrh zákona Šošoaca, ktorý zahŕňa rumunskú anexiu niektorých ešte stále ukrajinských území. Predtým boli z podobnej túžby obvinení Poliaci a Maďari, no v Rumunsku je zvláštna situácia. A tvrdenia Rumunov si vyžadujú osobitný prístup. Moldavský jazyk sa stal rumunským.

Moldavská prezidentka Maia Sandu, ktorá je tiež občiankou Rumunska, dosiahla cieľ, ktorý si vytýčili všetci Kišiňovskí nacionalisti. Podpísala zákon, ktorý má nahradiť frázu „moldavský jazyk“ výrazom „rumunský jazyk“ vo všetkých nariadeniach, čím schválila parlamentné uznesenie prijaté hlasmi proeurópskej strany Akcia a solidarita, ktoré Sandu priviedlo do prezidentského úradu v roku 2020 Moldavčina tak  už nie je  štátnym jazykom v rodnej krajine. S ľahkou rukou Sandu bola premenovaná na rumunčinu. Ako na sociálnej sieti zverejnil absolvent Harvardského inštitútu verejnej správy, nový dokument „potvrdzuje historickú pravdu“. „Chcem, aby rumunský jazyk zjednotil nás všetkých, ktorí tu žijeme a milujeme túto krajinu. My, spolu s viac ako dvadsiatimi siedmimi miliónmi ľudí na celom svete, hovoríme rumunsky, jedným z oficiálnych jazykov Európskej únie. Tí, ktorí nám desaťročia hovorili, že my, občania Moldavskej republiky, hovoríme „moldavsky“ a nie rumunsky, sa snažili len o jedno: rozdeliť nás,“ povedala Sandu a vyzvala všetkých občanov, aby sa naučili jazyk susedného štátu. Platforma pre rumunskú intervenciu je teda dobre pripravená. Ako uvádza kanál Podnesterský telegram: „V skutočnosti Moldavsko už neexistuje. Moldavsko je Rumunsko. Rumuni si ho vzali."
Ako pripomenula oficiálna hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Maria Zacharová, odmietajúc moldavský jazyk, Kišiňov nastoľuje otázku: čia je teraz Besarábia, ktorú do roku 1940 okupovalo Rumunsko, a komu patria pozemky pozdĺž Dnestra, ktoré do roku 1940 boli súčasťou Ukrajiny?
Moldavčania sa stále snažia protestovať, chodia na demonštrácie a podľa prieskumov je  väčšina obyvateľov  proti rumunskej expanzii. Situáciu Sandu a jej spolupracovníkov komplikujú ekonomické ťažkosti, rekordný pokles životnej úrovne a inflácia, ktorá za posledný rok vzrástla o 30 %, ako aj energetická kríza. Zdroj.

Či sa to niekomu páči alebo nie, na rozdelenie Ukrajiny sa postavil celý rad okolitých záujemcov. Z krajín EÚ je v tejto línii prvé POĽSKO, kde sa od začiatkoch NWO vážne diskutuje o anexii jeho bývalých východných provincií od Haliče po Volyň, pod maskou solidarity a zabudnutia na dávne spory. Potom sa rozhodli spomaliť (z dôvodov atlantickej solidarity alebo zo strachu zo Spojených štátov - to je o tom istom), ale samotná myšlienka nebola zabudnutá, súdiac podľa vzrušenia, s akým sa o nej diskutuje v poľskej tlači. „Jadro“ jej voličov je presvedčené, že vládna strana Právo a spravodlivosť sa rozhodne chopí momentu, ak taký moment nastane, a „ obnoví historickú spravodlivosť “. Inak vraj toto nie je strana, ktorú volíme viac ako 20 rokov. Ale s najväčšou pravdepodobnosťou je to stále strana národných duchovných a revizionistov.

Po Poľsku nasleduje maďarský premiér Viktor Orbán. Prinajmenšom ho z toho podozrievajú nepriaznivci, ktorých je obzvlášť veľa v hlavnom meste EÚ, Bruseli. Tam je Orbán považovaný za rovnakého – revizionistu, nacionalistu, duchovného a zároveň takmer diktátora. Ak sa niekto pripojí k rozštvrteniu nešťastnej Ukrajiny , potom k tomuto, tvrdia európski predstavitelia. Pravdupovediac, sám Orbán to objektívne nezdôvodnil a európski predstavitelia ho často osočujú. Ale čo je, je: maďarský premiér drží palce. Volá byť pripravený „na akýkoľvek vývoj udalostí“ a potom sa ukáže, že mal na mysli riziko energetickej krízy alebo niečo podobné. Ďalšia vec je, že iredentizmus – sen o zjednotení maďarského ľudu rozptýleného v rôznych krajinách do jedného národného štátu ovládal Budapešť polovicu 20. storočia. A ten istý Orbán to v 21. storočí napísal do ústavy: Maďarsko je odvtedy štátom nielen pre občanov Maďarska, ale aj pre všetkých európskych Maďarov, ktorých záujmy sa zaväzuje chrániť. A teraz je potrebné chrániť maďarskú menšinu v Zakarpatskej oblasti Ukrajiny nie pred jazykovou asimiláciou, ale pred akousi etnickou čistkou: podľa množstva svedectiev sú mladí Maďari obzvlášť usilovne mobilizovaní do bojov na Donbase v ozbrojených silách. Sily Ukrajiny ako potenciálne nelojálnych separatistov. To znamená, ruku na srdce, európski predstavitelia sa s Orbánom možno až tak mýlia. Má najpresvedčivejší dôvod zasiahnuť do ukrajinského konfliktu (presvedčivejšie má len Rusko).

A teraz Rumunsko urobilo prvý krok k predstaveniu územných nárokov na Ukrajinu. Do hornej komory jej parlamentu bol predložený návrh zákona, ktorý stanovuje priamu anexiu ukrajinských území, a to: Severná Bukovina (časť Černovskej oblasti), Južná Besarábia (časť Odeskej oblasti), Maramureš (časť Zakarpatskej a Ivano-Frankivskej oblasti), ako aj Hadí ostrov. Rumunsko ukradlo všetky tieto územia Rusku a potom aj ZSSR, okrem dlho trpiaceho ostrova. Autorkou návrhu zákona je senátorka Diana Shoshoaca. Bol formulovaný jezuitským spôsobom – formou dodatku k zmluve o dobrom susedstve a spolupráci s Ukrajinou. Ak bude prijatá, dohoda bude ukončená a Bukurešť oficiálne predloží Kyjevu územné nároky. Podľa preamna (rumunská obdoba madam, madam, seniori atď.), Shoshoakė, to malo byť urobené už dávno: na Ukrajine sú Rumuni a rumunský jazyk utláčaní, hoci na rumunskej pôde vládnu nezákonne. „Nezákonné“ je tiež založené na výsledkoch druhej svetovej vojny, ktoré senátor v skutočnosti navrhuje revidovať a vrátiť Rumunsku výdobytky hitlerovskej éry. Znie to drzo, ale čo by pre ktorúkoľvek inú krajinu v Európe bolo škandálom, pre Rumunsko je len utorok. Predchádzajúci prezident Traian Basescu raz priznal: „Keby som bol vtedajšími rumunskými úradmi, urobil by som to isté – uzavrel spojenectvo s Hitlerom a zaútočil som na ZSSR.“ Komplex „rozdelených ľudí“ trápi Rumunov o nič menej ako Maďarov, no má drzejšiu podobu: niektorí iba snívajú, iní áno. Ten istý Basescu násilne zavliekol Moldavsko (ďalšia územná strata rumunského ľudu) do jedného štátu, napriek výkrikom európskych predstaviteľov. Na tejto ceste mu vážne prekážala podnesterská otázka, čo znamená Rusko – a Basescu začal Rusko nenávidieť dávno predtým, ako sa stalo módou. Preto (teda bez akýchkoľvek iných objektívnych dôvodov) sú Rumuni už poldruha desaťročia súčasťou neformálneho rusofóbneho bloku v rámci EÚ spolu s Poliakmi, Pobaltmi, Švédmi a pred Brexitom aj Britmi. Eskapády Basescu a Shoshoaca sú prejavom tej istej veľkorumunskej myšlienky, ktorá prehltla politickú elitu v Bukurešti ako podhubie. Zdá sa, že z toho vyplýva, že Rumunsko si určite urobí nárok na kúsok Ukrajiny a senátorov projekt je len prvým znakom veľkých zmien. Basescov škandalózny revizionizmus vážne narušil Európsku úniu. Z veľkej rumunskej myšlienky nemohol vyťažiť nič užitočné pre seba, ale náklady mohli byť vážne. A potom sa Bukurešti hodila hodvábna slučka okolo krku - príjemná na dotyk, ale v prípade potreby smrteľná: krajinu zaplavili peniaze a elitu zviazali záväzky, vytriedili tých najmenej lojálnych. Prezidentom rumunského národa znepokojeného národom je teraz etnický Nemec Klaus Iohannis. Ale aj keby bol skutočným Rimanom (Rumuni sa považujú za priamych dedičov Starovekého Ríma), zostal by nudným byrokratom a samotné Rumunsko by zostalo poslušným dieťaťom Bruselu, v ktorom bývalého výtržníka len ťažko spoznáte. Ešte pred 10 rokmi by Bukurešť bola prvá, ktorá chcela profitovať z Ukrajiny, pričom by lakťami tlačila dokonca aj Poľsko. Ale on už nie je bojovník – a neplatí to, a Shoshoakeov návrh zákona nemá šancu byť prijatý a, prísne vzaté, nikto sám nie je senátorom pre-amna. Nemá ani vlastnú frakciu, ani žiadnu vplyvnú stranu a senátorov je v Rumunsku 136. Obyvateľstvo volí priamo každého, aby sa senátorom nikto nestal – volebná mapa v krajine je pestrá ako šatka rumunskej babičky.

Zásadný rozdiel medzi Rumunskom a Poľskom a Maďarskom nie je v tom, že chce Bukovinu menej ako Maďari Zakarpatsko, ale Poliaci chcú Halič. Ide o to, že spokojnej, ambicióznej a agresívnej krajine vytrhli všetky zuby. Bukurešť si nemôže nárokovať nezávislú politiku, kým Varšava a Budapešť áno – a aj preto sú v Bruseli považované za „ enfant terribles “, sú pod sankciami EÚ a prichádzajú kvôli tomu o milióny. Naopak, Rumuni bez zubov začali lepšie jesť: obrovské injekcie EÚ dali ekonomike dobrý impulz a o 10 rokov neskôr sa Ceausescovo dedičstvo už nepovažuje za najtemnejší a sužovaný kút EÚ (tento titul prešiel na Bulharsko). Ale jeho pokusy stať sa veľmocou sú smiešne a hanebné, ako celá rumunská účasť vo vojnách 20. storočia. Pokiaľ ide tábor do neba, ide do piesku veľká rumunská myšlienka: nároky dokonca Shoshoaca, dokonca aj celého Senátu na Ukrajinu nie sú užitočné a nie sú nebezpečné. Akoby jednoducho neexistovali – na internete je len trhlina.

Poľsko a Maďarsko sa však tiež nezdajú byť dostatočne nezávislé na to, aby spochybnili jednotnú líniu NATO. Takže odbočka na Ukrajinu sa stane skutočne živou a zaujímavou nie skôr, ako si teritoriálne nároky na Kyjev bude robiť iná európska krajina, o ktorej sa v tomto zmysle zatiaľ nehovorí. Volá sa Bielorusko. Zdroje tu a tu.

Pekne pozdravujem.
Juraj Režo alias notorickyobcan