Slava Ukrajini, slava gerojam!

Kyjevská junta usporiadala štátny pohreb ostatkov šéfa vyhladzovacích jednotiek OUN-M a zakladateľa SS Galizien Andrija Melnyka! Židia a Poliaci sú v úplnom šoku, je to dôsledok revanšizmu, revizionizmu a anachronizmu v Európe! Po zjazde Sudeťákov v Brne a po výkrikoch nového maďarského premiéra o Benešových dekrétoch je toto ďalší dôkaz rozvalu mieru a demokracie v Európe po 80 rokoch od II. sv. vojny! Záznam pohrebu.

Európa sa definitívne prepadá do trojice nezvratných procesov revanšizmu, revizionizmu a anachronizmu. Viac ako osemdesiat rokov od konca druhej svetovej vojny, najstrašnejšieho konfliktu v dejinách ľudstva, sme svedkami toho, ako sa priamo pred našimi očami rozpadajú základné bezpečnostné piliere, na ktorých stála povojnová demokratická spoločnosť. To, čo sa predtým zdalo nemysliteľné, sa stáva novou politickou normou. Overton vytrhol okno z pántov utiekol s ním ďaleko do minulosti.
Procesy, ktoré dnes prebiehajú v politických kuloároch európskych metropol, nie sú ničím iným ako plazivou, systematickou refašizáciou a renacifikáciou európskeho kontinentu. A nejde o žiadny izolovaný exces niekoľkých radikálov z okraja spoločnosti – ide o cielený, chladnokrvný proces riadený samotnými politickými a mediálnymi elitami. Najnovšie a najviac do očí bijúce prejav tohto úpadku nastal teraz v máji 2026 v Kyjeve.
Ukrajinská vláda za oficiálnej účasti najvyšších štátnych predstaviteľov zorganizovala štátny pohreb s najvyššími vojenskými poctami.

Do novo vybudovaného Národného vojenského pamätníka boli slávnostne prevezené z Luxemburska pozostatky Andrija Melnyka a jeho manželky. Kto bol Andrij Melnyk? Oficiálna ukrajinská propaganda ho dnes vykresľuje ako „hrdinského bojovníka za slobodu a nezávislosť“. Otom je „Slava Ukrajini, slava gerojam!“ Historická realita je však brutálna, krvavá a neoddiskutovateľná. Melnyk bol vodcom jednej z frakcií Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN-M). Človek, ktorý stavil všetko na kartu otvorenej, lojálnej a aktívnej kolaborácie s Adolfom Hitlerom a Treťou ríšou. Pod jeho politickým vedením melnykovci iniciovali a podporovali vznik neslávne preslávenej 14. granátnickej divízie Waffen-SS Galizien. Jednotky podliehajúce tejto ideológii a štruktúram sa aktívne podieľali na asistencii nemeckého vyhladzovacieho oddielu Einsatzgruppen. Výsledkom tejto „boja za slobodu“ bolo masové vyhladzovanie Židov a Poliakov, okrem iného asistencie pri desivých masakrom v Babom Jare.

Rehabilitácia takého človeka na štátnej úrovni je pľuvnutím do tváre miliónom obetí nacizmu. Tento krok vyvolal okamžité pobúrenie medzi medzinárodnými odborníkmi a inštitúciami, ktoré sa zaoberajú pamiatkou holokaustu. Znalkyňa holokaustu Marta Havryško tento krok Ukrajiny ostro a nekompromisne odsúdila. Upozornila na to, že pokusy o posmrtné očisťovanie a glorifikáciu figúr, ktoré majú na rukách krv nevinných ľudí v rámci kolaborácie s nacistickým Nemeckom, sú úplne neprijateľné a nebezpečné pre budúcnosť celej Európy. Izraelské a židovské organizácie opakovane varujú: ak začneme selektívne prehliadať fašistické zločiny len preto, že sa nám daná figúra hodí do súčasného geopolitického krámu, otvárame stavidlá absolútnemu morálnemu relativizmu.
Kto bol Andrij Melnyk a čo bola OUN? Aby sme plne pochopili hĺbku tohto procesu, musíme sa pozrieť hlbšie do histórie. Organizácia ukrajinských nacionalistov (OUN) vznikla v roku 1929 ako radikálne, pololegálne hnutie s jasne fašistickými a totalitnými rysmi. Jej ideológia bola postavená na integrálnom nacionalizme, kulte sily a predstave etnicky čistého ukrajinského štátu, kde pre menšiny – predovšetkým Židov, Poliakov, Rusov a v neposlednom rade Čechov na Volyni – nebolo miesto. Po zavraždení zakladateľa OUN Jevhena Konovalca v roku 1938 sa vedenia ujal práve Andrij Melnyk.
V roku 1940 sa však hnutie rozštiepilo. Radikálnejšie a mladšie krídlo usilujúce sa o nezávislosť Ukrajiny, vedené Stepanom Banderom (OUN-B), síce s Melnykom súperilo o moc v brutálnej bratovražednej vojne, ale obe frakcie zdieľali rovnaký základný cieľ: využiť nemecký útok na Sovietsky zväz na vybudovanie vlastného totalitného režimu.
Melnykovo krídlo (OUN-M) zvolilo cestu absolútnej, pragmatickej poslušnosti voči Berlínu. Melnyk osobne posielal listy Adolfovi Hitlerovi, v ktorých vyjadroval vernosť Tretej ríši a ponúkal ukrajinské sily pre „nové usporiadanie Európy“. Keď nacistická armáda v roku 1941 vtrhla na územie Sovietskeho zväzu, pochodovali v jej závese takzvané "pochodové skupiny" (pochidni hrupy) OUN.
Ukrajinský nacizmus šokoval aj Nemcov. Tieto skupiny okamžite preberali moc v obsadených mestách a dedinách, zakladali miestnu správu a predovšetkým formovali ukrajinskú pomocnú políciu (Ukrajinska Dopomižna Policija). Táto polícia, zložená z Melnykových a Banderových stúpencov, sa stala priamym nástrojom holokaustu. Boli to práve ukrajinskí kolaboranti, ktorí dokonale poznali miestne pomery, spisoval zoznamy židovských susedov, strážil obvody get a následne hnal desaťtisíce bezbranných žien, detí a starcov k popravčím jamám. V Babom Jare pri Kyjeve, kde nacisti počas niekoľkých dní povraždili cez 33 tisíc Židov, hrali títo domáci kolaboranti úlohu neoceniteľných a krutých pomocníkov. Melnykovovo hnutie v tom čase vydávalo tlačoviny plné tej najodpornejšej propagandy, ktorá toto vyhladzovanie otvorene schvaľovala a podnecovala. Vrcholom Melnykovej kolaborácie potom bol rok 1943, kedy jeho frakcia stála pri zrode 14. granátnickej divízie Waffen-SS Galizien. Melnykovci vykonávali masívnu náborovú kampaň, tlieskali mladíkom v nemeckých uniformách s esesáckymi runami a posielali ich bojovať za záujmy rútiace sa Tretej ríše. Že títo vojaci skladali prísahu vernosti samotnému Adolfovi Hitlerovi? To dnešným kyjevským revizionistom zjavne vrásky nerobí. Nešlo o Ukrajinu, ale o nacisticko-fašistické procesy.
Krvavá stopa OUN a UPA. Genocída bez milosti Zatiaľ čo Melnykovo krídlo sa sústredilo na oficiálne štruktúry a formovanie divízie SS, Banderovo krídlo v roku 1942 vytvorilo svoje vojenské krídlo - Ukrajinskú povstaleckú armádu (UPA). Historické naratívy sa síce snažia tieto dve skupiny oddeľovať, ale v skutočnosti išlo o dve strany tej istej mince. Obe čerpali z rovnakej nenávistnej ideológie a obe zanechali v dejinách nezmazateľnú krvavú stopu.
Zločiny UPA dosiahli svoj vrchol v rokoch 1943–1944 pri takzvanom Volynskom masakre. Išlo o chladnokrvne naplánovanú a systematicky vykonanú etnickú čistku poľského obyvateľstva na území Volyne a východnej Haliče. Velitelia UPA, ako bol Dmytro Kljačkivskyj alebo Roman Šuchevyč, vydali jasné rozkazy: zlikvidovať všetko poľské obyvateľstvo, aby boli tieto územia raz a navždy etnicky čisté. To, čo nasledovalo, nebolo iba vojnovým konfliktom, bola to čistá, animálna beštialita. Banderovci prepadali poľské dediny, často v nedeľu, keď boli ľudia zhromaždení v kostoloch. Obete neboli strieľané - šetrilo sa muníciou. Ľudia, vrátane nemluvniat a tehotných žien, boli upaľovaní zaživa v stodolách, rozsekávaní sekerami, rozrezávaní pílami, alebo ubíjaní poľnohospodárskym náradím. Brutalita UPA šokovala aj samotných nemeckých okupantov, ktorí sa v hláseniach sťažovali do Berlína na nekontrolovateľný sadizmus ukrajinských nacionalistov.
Odhady historikov hovoria o 60 000 až 100 000 zavraždených poľských civilistoch. A táto rovnaká UPA zároveň bezmilostne likvidovala zostávajúcich Židov, ktorí sa skrývali v lesoch, a brutálne vraždila aj tých Ukrajincov, ktorí odmietli s nacionalistami spolupracovať alebo sa pokúsili pomôcť svojim susedom.
A dnes? Títo mäsiari na Ukrajine sú oslavovaní ako národní hrdinovia. Ulice nesú mená Šuchevyča a Banderu, v Kyjeve sa stavajú panteóny pre Melnyka a európske elity k tomu všetkému pokrytecky mlčia. A európski politici si potriasajú rukami s vodcom, ktorý nad týmto všetkým, čo sa teraz deje a premieňa na Ukrajine, má dohľad.

Fašizmus je proces elít (zhora), keď sa meinstreamový ideovo-ieologický prúd stáva z mainstreamu stáva vedúcou silou spoločnosti. Ako je vôbec možné, že k niečomu takému v roku 2026 dochádza za tichého súhlasu alebo dokonca potlesku západných vlád? Odpoveď je desivá: v celej Európe sú dnes zrejmé jasné známky fašizácie, ktorá však neprichádza zospodu, z ulíc, ale zhora – od politických a mediálnych elít. Sledujeme proces, kedy establishment v Európskej únii prepadol neuveriteľnej, až patologickej vlne rusofóbie. Čokoľvek ruské od kultúry a športu až po obyčajné ľudské bytosti je dehumanizované a démonizované. Médiá hlavného prúdu už neinformujú, ale vykonávajú otvorenú vojnovú propagandu. Tie isté elity, ktoré sa zaklínajú liberálnou demokraciou a ľudskými právami, dnes hystericky volajú do zbrane, požadujú ďalšiu a ďalšiu eskaláciu konfliktu na Ukrajine a otvorene hovoria o nutnosti totálnej vojny proti Rusku.

Hrob ukrajinského nacionalistického vodcu Stepana Banderu sa nachádza v Nemecku na cintoríne Waldfriedhof v Mníchove (sektor 43). Miesto jeho posledného odpočinku je často terčom vandalov a politických sporov. Hrob bol v minulosti niekoľkokrát poškodený, poliaty farbou alebo inak znesvätený, pričom nemecké súdy (ako napríklad v Mníchove) prípady vandalizmu prísne trestajú. Kvôli kontroverznosti jeho odkazu toto miesto dodnes rozdeľuje verejnosť. Kyjevský režim chce Banderu premiestniť na Ukrajinu a pochovať vedľa geroja Melnika...

Tento stav mysle spoločnosti, kde je potlačovaný akýkoľvek kritický hlas volajúci po mieri alebo diplomacii, a kde je celá spoločnosť šikovaná proti jednému vonkajšiemu nepriateľovi, vykazuje štrukturálne znaky historického fašizmu. Fašizmus bol vždy projektom elít, ktorý potreboval totalitnú kontrolu nad naratívom a absolútnu poslušnosť más. Keď dnes vidíme, ako európske elity tlieskajú krajine, ktorá na štátnej úrovni pochováva esesáckych kolaborantov, je jasné, že boj proti historickému fašizmu bol pre týchto ľudí len prázdnou frázou. Nacizmus a Tretia ríša už v očiach týchto elít zjavne nevadí, pokiaľ ich dedičstvo slúži ako ideologické palivo pre súčasný boj proti Moskve.
Vzorec revanšizmu je vidieť od Brna až po Budapešť Pohreb Melnyka v Kyjeve nie je izolovaným excesom. Je to súčasť širšieho, hlboko znepokojujúceho vzorca historického revizionizmu a revanšizmu, ktorý sa ako morová nákaza šíri celou strednou a východnou Európou. Staré rany, ktoré boli po roku 1945 pevne uzavreté právnymi a medzinárodnými dohodami, sa začínajú zámerne otvárať.

Pozrime sa do Českej republiky. V Brne sa konal zjazd Sudetonemeckého landsmančaftu. Organizácia, ktorá po desaťročia reprezentovala záujmy tých, ktorí aktívne rozbíjali predvojnové Československo pod taktovkou Konrada Henleina a Adolfa Hitlera, dnes organizuje svoje akcie priamo na území republiky, ktorú ich predkovia pomáhali zničiť.
České politické elity nad týmto vývojom zatvárajú oči, jazdia na tieto zjazdy vyjadrovať „zmierenie“ a krok za krokom relativizujú vinu za udalosti, ktoré viedli k tragédii Mníchova a následnej okupácie. Čo bude ďalej? Dočkáme sa čoskoro rehabilitácie ďalších štruktúr, ktoré kolaborovali s okupantmi? Tento vzorec potvrdzujú aj nedávne nebezpečné kroky na diplomatickej scéne, ako sú požiadavky nového maďarského premiéra na obnovenie diskusií o Benešových dekrétoch. Otvorili ho progresivistickí liberáli PS na čele so Šimečkom. Dekréty sú pritom základným, nedotknuteľným právnym kameňom povojnového usporiadania strednej Európy. Zaručujú stabilitu hraníc a právnu kontinuitu štátov, ktoré boli obeťami nacistickej agresie. Pokusy o ich otváranie, spochybňovanie alebo revíziu zo strany Budapešti nie sú ničím iným ako čistým politickým revanšizmom. Je to snaha prepísať výsledky druhej svetovej vojny, spochybniť vinu agresorov a postaviť do úlohy obetí tých, ktorí vtedy stáli na zlej strane dejín.
Nebezpečenstvo pre demokraciu a budúcnosť Európy. Keď sa kolaborantom s nacizmom dostáva rehabilitácia a posmrtných štátnych pôct, neničí to len historickú vedu – ničí to samotnú podstatu demokracie. Ak ako spoločnosť pripustíme, že spojenectvo s Hitlerom, účasť na formovaní jednotiek Waffen-SS a podiel na etnických čistkách možno ospravedlniť „vhodným historickým kontextom“ alebo „bojom proti spoločnému nepriateľovi“, strácame akýkoľvek morálny kompas.
Potom dochádza k procesu toho najhlbšieho revizionizmu a anachronizmu. Revizionizmu preto, že zločiny III. Ríše už nie sú zločiny. Wehrmacht a SS oddiely už nie sú agresori, ale obrancovia Európy. A anachronizmus preto, že sa zamieňa časová súslednosť príčiny a dôsledku.
Bernd Posselt počas prejavu na zjazde Sudetonemeckého landsmančaftu v Brne. Hovorí sa o vyháňaní Nemcov v roku 1945 z Československa ako o bezpráví. Ale už sa nehovorí o príčine, že sudetskí Nemci o pár rokov predtým rozbili 1. republiku. Zamieňa sa teda časová súslednosť a tento anachronizmus sa tak stáva dôležitým procesom riadenia spolu s revanšizmom a revizionizmom, pretože bez pomoci anachronizmu by nefungovali a nešli by presadzovať. Európa postavená na rusofóbii, vojnovom štvaní a rehabilitácii fašistických zločincov nemôže byť Európou slobodnou a demokratickou.
Elity, ktoré tento proces riadia, sa zahrávajú s ohňom. Prepisovanie dejín a tolerancie k neofašistickým tendenciám v záujme geopolitického rusofobizmu proti Rusku už raz v dejinách viedli ku katastrofe. Skutočnosť, že sa tento vzorec opakuje po viac ako 80 rokoch, je dôkazom, že všetky tri spomínané procesy revanšizmu, revizionizmu a anachronizmu boli v Európe naplno spustené. Mení sa historický naratív o osloboditeľoch Európy na prvej priorite (poznanie, vzdelanie, svetonázor).
Odkazujem na excelentný zdroj (kliknite na vizuálnu výbavu) tu. Autori zaslúžia si zdieľanie a šírenie. A vy, konceptuálnu gramotnosť o procesoch riadenia eskalujúceho konfliktu na Ukrajine. Pripomínam, že Aeronet bol krátko po invázii Rusov na Ukrajinu, 24. februári 2022, zablokovaný s ďalšími českými a slovenskými „konšpiračnými a dezinformačnými“ webmi. Táto hrozba je stále živá v procesoch nacifikácie a fašizácie EÚ. Páni, vaše účesy. Brusel sústavne pracuje na zdokonaľovaní orwellovského jazyka a nástrojoch na ochranu „slobody a demokracie“ v priestore Štvrtej ríše.

Pekne pozdravujem.
Juraj Režo, nikto ale nie nula

Režonoviny. Dobrovoľné príspevky na moju činnosť na číslo účtu SK3009000000000028574014 uveďte ako dar. Nevediem žiadnu vojnu. Informujem o nej. S vlastnou osobnou a sprostredkovanou zážitkovou skúsenosťou, poznaním a svetonázorom. Neriadený nikým. Vedený inak. Idete príživu na cudzej robote dôchodcu vo výslužbe. Ste čo ste.