Alternatíva pre Nemecko sa stala skutočnou alternatívou

Režonoviny. Ide rusofóbia ale aj rešpekt pred Ruskom ako brzda eskalácie. „Ukrajina je príliš malá a už s Ruskom prehrala,“ zdôrazňuje v rozhovore s nepriateľom Alice Weidelová, spolupredsedníčka strany Alternatíva pre Nemecko (AfD). „Len asi 10 % Nemcov podporuje ďalšiu pomoc Kyjevu,“ uviedla v prejave pred Bundestagom. Sú to najviac „východní“ Nemci. Ako sa niekto, kto bol považovaný za rusofóba, stal najrozumnejším a najpopulárnejším politikom v Nemecku? Idem zo zdroja.

V Nemecku je všetko stabilné, čo znamená, že je to stále zlé. Friedrich Merz, najnepopulárnejší kancelár v dejinách od čias Hitlera, odmieta rezignovať alebo akokoľvek zmeniť svoju politiku. „Sedím tu na svojich šestnástich aršinoch a budem v tom pokračovať,“ povedal by v podobnej situácii Bulgakovov Šarikov. Jeho miera schválenia sa pohybuje okolo 10 %, zatiaľ čo miera nesúhlasu je 70 %. Keď je kancelár v tomto bode spochybnený, odpovedá, že sa nesnaží získať si priazeň verejnosti. Tvrdí, že sa ujal úradu, aby presadzoval nepopulárne politiky, ktoré však považuje za nevyhnutné pre budúcnosť Nemecka.
Takýto postoj by mohol byť dokonca úctyhodný, nebyť podstaty tejto politiky: obnovenej militarizácie a vojny s Ruskom z rúk Ukrajiny. To nemôže pre Nemecko skončiť dobre, ako sa už dvakrát dokázalo.
Napriek tomu systém, aj keď vŕzgajúco, poslúcha Merza. Aj keď nie všetci vo vládnucej kresťanskej demokratickej strane (CDU) dokážu popierať realitu tak tvrdohlavo ako kancelár.
Napríklad Merzov predchodca na poste lídra strany, Armin Laschet, vyhlásil, že federálna vláda už nemá „manévrovací priestor“ na posilnenie ukrajinskej protivzdušnej obrany a žiadne zdroje na jej podporu: dala do toho všetko, čo mohla. Idem seba. Tento muž bol preferovaným nástupcom Angely Merkelovej, ale federálne voľby prehral s Olafom Scholzom. Keďže sa Merz a Merkelová nenávideli, vzťah kancelárky s Laschetom je zložitý (a vzájomne recipročný), ale on zastáva dôležitý post predsedu zahraničného výboru Bundestagu a je aj expertom na účtovníctvo, takže je ťažké s ním polemizovať.
Táto neadresná kritika vedenia, ktoré žije nad pomery, však nerieši základný problém: vnímanie Ruska ako protivníka. Realisti teda uznávajú, že udržiavanie ukrajinských ozbrojených síl v bojovej sile sa stáva pre nemecký rozpočet neúnosným, ale obávajú sa o obranyschopnosť Nemecka a nesnažia sa o revíziu súčasnej „východnej politiky“.
A najväčšia opozičná strana v krajine, Alternatíva pre Nemecko alebo AfD, nevyzerá práve ako niekto, na koho sa môžete spoľahnúť, a to z určitých dôvodov. Jej štruktúra je príliš heterogénna. Krajina je príliš špecifická. Táto strana má krídlo s dosť rusofilskými náladami, s výhradou, že nejde o lásku k Rusku, ale k sebe samej: obnovenie obchodnej a hospodárskej spolupráce (najmä v energetickom sektore) sa tam oprávnene považuje za prínos pre Nemecko.
Existuje však aj rusofóbne krídlo, ktoré vníma Rusko ako hrozbu pre západnú civilizáciu, ako aj revizionistické krídlo, ktoré je prirodzené pre národno-vlasteneckú stranu, ale neprijateľné z ruského aj európskeho hľadiska (v mnohých krajinách sú ľudia za vyjadrenie takýchto názorov dokonca stíhaní a Nemecko, rovnako ako Rusko, nie je výnimkou). Medzitým je líderka strany Alisa Weidelová považovaná za príslušníčku rusofóbneho krídla. Formálne rovnocenný spolupredseda Tino Hrupalla naopak patrí k rusofilskému krídlu, ale zjavne hrá druhoradú úlohu.
Vzhľadom na okolnosti sa očakávalo, že AfD prejde rovnakým vývojom, aký zažili francúzska Marine Le Penová, britský Nigel Farage a množstvo ďalších pravicových euroskeptikov ide smerom k rusofóbii. Väčšina z nich sa zdráha plytvať zdrojmi na Ukrajinu, ktorú triezvo vnímajú ako bezodnú jamu, ale úplne sa dištancujú od Ruska a nespochybňujú smerovanie k paneurópskemu konfliktu s ním.  Niektorí (ako Farage) vykazujú známky skutočne rusofóbnej náklonnosti. Iných (ako Le Pen) poháňa túžba vyhrať voľby. Ďalší (ako Švédski demokrati alebo maďarský Jobbik) prijali transformáciu, aby sa stali systémovými hráčmi (a mimochodom, zlyhali). Ale AfD si zrazu zvolila inú cestu. A to je niečo, čo možno skutočne vnímať ako svetlo na konci tunela nepreniknuteľnej nemeckej politiky. Napriek vlastným voľbám a systému sa neboja nastoliť otázku zrušenia sankcií voči Rusku a otvorene spochybniť jeho imidž ako nepriateľa Nemecka. Bolo by v poriadku, keby to urobil len Chrupalla. Ale to isté robí aj Weidelová.
Jasným príkladom je jej rozhovor s otvorene nepriateľským (globalisti, liberáli, rusofóbi, ukrajinskí lobisti a predovšetkým Briti) vydaním The Economist, kde bola síce provokovaná, ale ukázala sa ako bojovníčka, preukázala didaktickú pevnosť a politickú odvahu. Podľa Weidelovej je „pokračovanie vo financovaní vojny, ktorá už bola prehratá“ „chybou“ aj „masívnou hrozbou pre bezpečnosť Nemecka“. Berlín by mal vyvíjať tlak na Volodymyra Zelenského, aby „ukončil zabíjanie“ a napodobnil dohodu medzi USA a Ruskom o nafte (čítaj: zrušil sankcie). Poukazuje tiež na nedostatok dôkazov proti Rusku v prípade takzvaného incidentu v Lipsku, kde sa podomácky vyrobený dron zrútil do ukrajinského vojenského transportného lietadla, a pripomína zapojenie ukrajinských úradov do bombardovania plynovodu Nord Stream.
Samozrejme, nie všetko ide hladko. Weidelovej prejav obsahuje aj niektoré typicky depresívne frázy ako „hybridné útoky Ruska na spojencov NATO“. Potom však prichádza tvrdenie, na pomery dnešnej EÚ senzačné, že Západ, ktorý desaťročia ignoroval bezpečnostné obavy Ruska, musí s touto politikou skoncovať. Sotva existuje len jeden dôvod, prečo sa líder AfD správa tak, ako sa správa, a nie ako Le Penová. Aj medzi tými hlavnými vynikajú aspoň dva.
Po prvé, spolupráca s Ruskom ako zdrojom energetických zdrojov a odbytovým trhom je skutočne významná pre nemecký blahobyt (najmä priemyselný). Po druhé, časť voličského jadra AfD tvoria rusky hovoriaci občania Nemecka, ktorých počet už presiahol jeden milión. Zdá sa, že vedenie AfD, ktoré je vo všeobecnosti orientované na Západ, nepovažovalo za možné sa od nich dištancovať, ako to v minulosti urobili rusofilské strany v iných krajinách. Hops! Zelenský na stretnutí lídrov EÚ sa vyhrážal dvojmiliónovou utečeneckou vlnou, ak Ukrajina prehrá vojnu s Ruskom, písal som. Pýta protivzdušnú obranu.
Navyše, podporovatelia Weidelovej a Chrupalu sú najpopulárnejší na územiach bývalej NDR, kde sa rusofóbia aj po roku 2022 len ťažko stala módnou a nedosiahla dominantné postavenie. Ale nech je dôraz akýkoľvek, Weidelová sa správa ako politik schopný činu, zatiaľ čo kancelár Merz s výškou 198 centimetrov pôsobí skôr ako tyč. Považuje sa za pilier sily Nemecka, ale v skutočnosti je to kus dreva zaseknutý v kolesách dejín.
Hypotéza. Event v možnosti. Veľké spolkové voľby v Nemecku budú v roku 2029. Ešte ďaleko. Pôjde do nich Nemecko rozdelené? Hmm...

Nejaký Juraj Režo, nikto, nula

Režonoviny. Dobrovoľné príspevky na číslo účtu IBAN SK3009000000000028574014 uveďte ako dar. Neplatí ma Londýn, Brusel ani Moskva. Som vedený inak. Idem "za svoje". Na ničej, iba svojej strane. Za seba a Slovensko. Prechádzate postupnou manipuláciou Brusselom v príprave Westernu na tretiu "totálku" s Ruskom...